Blízka osoba - člen družstva a družstvo v zmysle Uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24.januára 2024, sp.zn. 4Cdo/238/2022)
„Z predmetných ustanovení zákona ako aj ďalších upravujúcich činnosť družstva vyplýva, že vzťah žalovaných má jednoznačne základ vo vzťahu družstva a člena družstva a v právach a povinnostiach vyplývajúcich z Obchodného zákonníka a zo stanov družstva. Členský podiel žalovaného 1/ predstavuje majetkovú účasť člena družstva na majetku družstva, teda na majetku žalovaného 2/. Intenzita ich vzájomného vzťahu (jeho kvantita či kvalita resp. súdmi nižších inštancií deklarované „benefity“) je podľa názoru dovolacieho súdu v okolnostiach danej veci dostatočným dôvodom prečo predmetný vzťah vykazuje vzťah blízkych osôb; vždy však takéto zistenie bude vyžadovať individuálne posúdenie každej veci. Z uvedených dôvodov možno preto súhlasiť s názorom dovolateľa, že vzťah žalovaných 1/ a 2/ je potrebné považovať za vzťah blízkych osôb.“
(Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24.januára 2024,
sp.zn. 4Cdo/238/2022).
Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 24. januára 2024, sp.zn. 4Cdo/238/2022 konštatoval, že vzťah medzi členom družstva a družstvom je možné považovať za vzťah blízky v zmysle ust. § 116 OZ a pre účely § 140 OZ.
Dotknuté ustanovenia:
§ 116 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník
§ 140 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník
Súd prvej inštancie rozsudkom určil, že „...kúpna zmluva, ktorou žalovaný 1/ previedol spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnostiach nachádzajúcich sa v katastrálnom území Rakovec nad Ondavou, obec Rakovec nad Ondavou, okres Michalovce, ktoré sú zapísané na listoch vlastníctva a/ LV č. 1693 ako parcela registra „E“- parcela č. 1238 o výmere 7526 m2 , druh pozemku orná pôda vo veľkosti spoluvlastníckeho podielu 288/57120 k celku. b/ LV č. 58 ako parcela registra „E“ parcela č. 1239 o výmere 388850 m2 , druh pozemku orná pôda vo veľkosti spoluvlastníckeho podielu 420/57120 k celku, c/ LV č. 1130 ako parcela registra E parcela č. 1240 o výmere 3323 m2 , druh pozemku vodná plocha vo veľkosti spoluvlastníckeho podielu 420/57120 k celku (ďalej len „nehnuteľnosti“) na žalovaného 2/, ktorej vklad bol povolený pod č. k. V-4272/19 zo dňa 15.01.2020 - 43/20 je neplatná...“ a súčasne rozhodol, že „...žalovaní 1/ a 2/ sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %“.
V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal proti žalovaným 1/ a 2/ (ďalej aj „žalovaní“) vyslovenia relatívnej neplatnosti kúpnej zmluvy, nakoľko žalovaný 1/ previedol svoje spoluvlastnícke podiely na vyššie uvedených nehnuteľnostiach bez toho, aby žalobcovi ako podielovému spoluvlastníkovi týchto nehnuteľností ponúkol svoj spoluvlastnícky podiel na odkúpenie v súlade s ustanovením § 140 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“). Listami z 31. marca 2021, doručenými žalovaným 06. apríla 2021, sa voči žalovaným dovolal neplatnosti predmetného právneho úkonu, žalovaní však dovolanie sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu neakceptovali. Po vykonanom dokazovaní a vec právne posúdiac podľa ustanovení § 137 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), § 140, § 40a, § 116 Občianskeho zákonníka súd prvej inštancie konštatoval nespornosť uzavretia kúpnej zmluvy zo dňa 26. novembra 2019 medzi žalovanými, ako aj to, že žalobca sa dovolal relatívnej neplatnosti zmluvy listami adresovanými žalovaným dňa 31. marca 2021, ktoré obaja prevzali dňa 06. apríla 2021. Rovnako nebol spor v tom, že žalovaný 1/ bol v čase prevodu nehnuteľnosti členom družstva, teda žalovaného 2/ od 15. októbra 2019 do 26. novembra 2019. Spornými medzi stranami zostali iba dve zásadné otázky, a to, 1) či žaloba o neplatnosť kúpnej zmluvy je v zmysle ustanovenia § 137 písm. d) CSP prípustná a otázka 2) porušenia predkupného práva, keďže žalovaný 2/ tvrdil, že v prípade prevodu nehnuteľností išlo o prevod na blízku osobu v zmysle ustanovenia § 116 Občianskeho zákonníka.
Súd prvej inštancie skonštatoval, že žaloba o neplatnosť kúpnej zmluvy, či už pre absolútnu alebo relatívnu neplatnosť je nepochybne žalobou o určenie právnej skutočnosti, teda žalobou podľa § 137 písm. d) CSP. Bol toho názoru, že zákon dáva podielovému spoluvlastníkovi pri porušení jeho predkupného práva tri alternatívy ochrany proti tomu, kto jeho predkupné právo porušil: 1/ má právo domáhať sa relatívnej neplatnosti zmluvy, 2/ má právo domáhať sa, aby mu bola vec ponúknutá na kúpu alebo 3/ mu predkupné právo zostáva zachované (§ 40a, § 603 ods. 3 Občianskeho zákonníka). V danej súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14. mája 2014 sp. zn. 7Cdo/46/2013, 7Cdo/47/2013, v ktorom Najvyšší súd vyslovil, že všeobecné nároky vyplývajúce z porušenia predkupného práva uvedené v § 603 ods. 3 Občianskeho zákonníka ešte dopĺňa špeciálna úprava nároku vyplývajúceho z ustanovenia § 40a v spojení s § 140 Občianskeho zákonníka - možnosť domáhať sa neplatnosti právneho úkonu podľa § 40a Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie poznamenal, že aj keď citované rozhodnutie riešilo otázku naliehavého právneho záujmu podľa ustanovenia § 80 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“), ktorý sa v prípade žalôb podľa § 137 písm. d) CSP nevyžaduje, uvedené závery dovolacieho súdu dávajú odpoveď aj na otázku, či je žaloba o relatívnu neplatnosť zmluvy prípustná podľa ustanovenia § 137 písm. d) CSP. Konštatoval, že v prípade uplatnenia žaloby o relatívnu neplatnosť kúpnej zmluvy podľa § 40a Občianskeho zákonníka v nadväznosti na § 140 Občianskeho zákonníka, ide o jeden zo spôsobov ochrany vlastníckeho práva, ktoré nemožno oprávnenej osobe uprieť. Už v citovanom rozhodnutí najvyššieho súdu sa uvádza, že žaloba o určenie neplatnosti právneho úkonu, predmetom ktorého je vlastnícke právo k nehnuteľnosti, je právnym prostriedkom vlastníka na ochranu svojho vlastníckeho práva, ak je spôsobilá byť podkladom pre zmenu zápisu vlastníckeho práva v katastri 3 4Cdo/238/2022 nehnuteľností, pričom uvedené závery sa primerane vzťahujú aj na spoluvlastníctvo (podielové aj bezpodielové). Zjednodušené ponímanie ochrany vlastníckeho práva znamená ochranu vlastníka veci pred každým, kto do toho práva neoprávnene zasiahne a je špecifická v tom, že chráni každého spoluvlastníka aj proti neoprávneným zásahom ostatných spoluvlastníkov.
Súd prvej inštancie sa nestotožnil s názorom žalovaných, že predmetný prevod bol vykonaný medzi blízkymi osobami, nakoľko žalovaným 2/ „menované benefity nad zákonom určený rozsah sami o sebe nezakladajú vzťah blízkej osoby“. Uviedol, že zo znenia ustanovenia § 116 Občianskeho zákonníka vyplýva, že definícia osoby blízkej je viazaná na fyzické, nie právnické osoby. Z priebehu konania vyplynulo, že žalovaný previedol svoj podiel nie na blízku fyzickú osobu ale na osobu právnickú - družstvo. Žalovaný 2/ poukazoval na judikatúru českých súdov, ktoré akceptujú ako blízku osobu aj právnické osoby. V zásade súd prvej inštancie nevylúčil za použitia analógie aj argumentáciu, že v určitých konkrétnych prípadoch je možné aj právnickú osobu považovať za osobu blízku v zmysle ustanovenia § 116 Občianskeho zákonníka, priklonil sa však k názoru žalobcu, že takúto argumentáciu je možné akceptovať v prípadoch, ak „dochádza k prevodu spoluvlastníckeho podielu z fyzickej osoby na právnickú osobu, ktorej je prevádzajúca fyzická osoba napr. výlučným vlastníkom a ktorej ujmy sa jej musia osobne dotýkať“. Prípadne ide o také konkrétne okolnosti prípadu, ktoré takýto výklad ustanovenia § 116 vo vzťahu k právnickým osobám odôvodňujú. Uviedol, že Občiansky zákonník v otázke blízkych osôb v ustanovení § 116 vymedzuje prioritne subjekty, ktoré bez akéhokoľvek ďalšieho skúmania, resp. bez akejkoľvek ďalšej podmienky majú status blízkej osoby. Ide o osoby nachádzajúce sa v najužších rodinných väzbách (predkovia - potomkovia, súrodenci a manželia). Zároveň v časti za bodkočiarkou definuje (v podstate neohraničenú) skupinu, ktorá na status blízkej osoby potrebuje predovšetkým splniť podmienku, aby ujmu jednej z dotknutých osôb druhá dôvodne pociťovala ako ujmu vlastnú. Napokon súd prvej inštancie zastal názor, že ani za použitia analógie nie je možné takto definovať vzťah žalovaného 1/ k žalovanému 2/.
Odvolací súd na odvolanie žalovaných proti rozsudku prvej inštancie rozsudkom z 23. augusta 2022 sp. zn. 6Co/87/2022 potvrdil rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP (výrok I.), žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovaným 1/ a 2/ v plnom rozsahu (výrok II.). Odvolací súd mal za to, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ustanovenia § 191 ods. 1, 2 CSP, z dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil. Odvolací súd odkázal na správne, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody rozsudku a na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím námietkam žalovaných doplnil, že výklad ustanovenia § 137 písm. d) CSP musí zodpovedať zmyslu a účelu tohto zákona, nesmie byť príliš formalistický, nezohľadňujúci to, že Slovenská republika je právnym štátom v materiálnom zmysle, nie vo formálnom ponímaní, poukazujúc na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 20. mája 2009 sp. zn. PL. ÚS 17/08.
Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie, že ustanovenie § 40a Občianskeho zákonníka, ako aj § 34 ods. 2 zákona č. 162/1995 Z. z. sú normami, ktoré umožňujú podanie žaloby o určenie právnej skutočnosti v zmysle § 137 písm. d) CSP.
K odvolacej námietke žalovaných, že sa jednalo o prevod medzi blízkymi osobami, čo súd prvej inštancie nerešpektoval, odvolací súd uviedol, že sa stotožňuje s právnym záverom súdu prvej inštancie, že „benefity deklarované žalovaným 2/ nad zákonom určený rozsah sami o sebe nezakladajú vzťah blízkej osoby“. Odvolací súd konštatoval, že v súdnej praxi badať snahu rozšíriť pojem blízkej osoby, a to pomocou analógie (§ 853 OZ) i na právnické osoby. Tak je tomu najmä pri aplikácii pojmu „blízka osoba“ vo vzťahu k prevodu spoluvlastníckeho podielu na blízku osobu. Avšak aj v takom prípade musí vzťah konajúceho subjektu a „blízkej osoby“ vykazovať určité vlastnosti. Možno tak uvažovať najmä v prípade, ak je fyzická osoba spoločníkom, členom alebo zamestnancom právnickej osoby alebo má k nej iný obdobný vzťah a súčasne sa jej pomery právnickej osoby podstatným spôsobom dotýkajú. Rozhodovacia prax súdov Slovenskej republiky (rozhodnutie Krajského súdu v Nitre z 28. mája 2014 sp. zn. 5Co/145/2013, Krajského súdu v Bratislave zo 17. júna 2014 sp. zn. 5Co/235/2013 - obe rozhodnutia uvádzané žalovanými) vychádza z názoru, že „z analogického použitia ustanovenia § 116 Občianskeho zákonníka možno vyvodiť, že za osobu blízku právnickej osobe možno tiež považovať fyzickú osobu, ktorá je spoločníkom, členom alebo zamestnancom právnickej osoby alebo ktorá má k právnickej osobe obdobný vzťah a súčasne, keby dôvodne pociťovala ujmu, ktorú by utrpela právnická osoba ako vlastnú ujmu“. O takýto vzťah ide „najmä v prípade vzťahu fyzickej osoby k spoločnosti s ručením obmedzeným, v ktorej je táto fyzická osoba jediným spoločníkom a zároveň aj konateľom (§ 105a a § 132 Obchodného zákonníka)“. Odvolací súd však poukázal na to, že spoločnosť s ručením obmedzeným, ktorá má jediného spoločníka a družstvo sú odlišné formy obchodných spoločností, pre ktoré sú vlastné ich charakteristické znaky. Odvolací súd sa preto nestotožnil s odvolacou argumentáciou žalovaných, že v prejednávanom spore medzi žalovanými sa jednalo o prevod medzi blízkymi osobami, aj keď nevylučuje, že v určitých prípadoch (nie v prejednávanej veci) takáto situácia môže nastať. Pokiaľ žalovaní poukázali na rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky, odvolací súd poznamenal, že tieto nepatria do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, a preto nie sú pre odvolací súd záväzné. Ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd i odvolacie námietky žalovaných, že k zmene vlastníka sporných nehnuteľností došlo len formálne a že napadnuté rozhodnutie nerešpektuje pravidlo pomerného uplatňovania nárokov z porušenia zákonného predkupného práva.
Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu žalovaný 2/ (ďalej aj „dovolateľ“) podal dovolanie, prípustnosť ktorého odôvodňoval ustanovením § 421 ods. 1 písm. b) CSP, podľa ktorého rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.
Dovolateľ vo svojom dovolaní argumentoval (ako aj počas celého konania pred súdmi nižšieho stupňa), že nesprávnosť právneho posúdenia blízkosti medzi žalovaným 1/ a žalovaným 2/, ktorá spočíva v tom, že kúpnymi zmluvami došlo k prevodu vlastníckeho práva z člena družstva na družstvo, teda došlo k prevodu medzi osobami blízkymi, a z toho dôvodu teda nedošlo k porušeniu zákonného predkupného práva podielového spoluvlastníka nehnuteľností, pretože člen družstva ako podielový spoluvlastník nemusel svoj spoluvlastnícky podiel najskôr ponúknuť ostatným spoluvlastníkom podľa ustanovenia § 140 Občianskeho zákonníka na odkúpenie. Člen družstva previedol vlastnícke právo na blízku osobu, právnickú osobu – družstvo. Akúkoľvek ujmu spôsobenú družstvu pociťuje člen družstva ako vlastnú ujmu. Spoluvlastníkovi (členovi družstva) vzniklo členstvo v družstve počas trvania družstva - prijatím za člena na základe písomnej členskej prihlášky. V čase uskutočnenia prevodov bol spoluvlastník riadnym členom družstva a jeho členstvo stále trvá, neskončilo sa. Družstvo je v zmysle § 221 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník, spoločenstvom neuzavretého počtu osôb založeným za účelom podnikania alebo zabezpečovania hospodárskych, sociálnych alebo iných potrieb svojich členov. Ako člen družstva má spoluvlastník právo na podiel na zisku, právo podieľať sa na riadení, ktoré môže uplatniť prostredníctvom členskej schôdze, právo na vyrovnací podiel, právo na likvidačnom zostatku a právo byť volený do orgánov družstvo. Družstvo sa o svojich členov stará nad tento rozsah určený zákonom, poskytuje im napríklad zvýšený základný nájom v prípade prenájmu pôdy, dodatočný nájom, bonus, do výšky 20% základného nájmu, možnosť úhrady aj viacročného základného nájmu vopred, zabezpečenie bezplatnej právnej pomoci ohľadne už uzatvorených nájomných zmlúv s inými subjektmi, pri obnove dedičského konania pri nevysporiadaných nehnuteľnostiach, využitie strojných kapacít družstva, atď. Z uvedeného je zrejmé, že medzi spoluvlastníkom ako členom družstva a družstvom, čiže medzi žalovanými, je osobné, majetkové a ďalšie prepojenie teda, že je medzi týmito osobami „blízkosť“, kvalifikovaná prepojenosť vyžadovaná zákonom v § 116 Občianskeho zákonníka.
Pojem blízka osoba je definovaný v ustanovení § 116 OZ, kde sa uvádza, že „blízkou osobou je príbuzný v priamom rade, súrodenec a manžel; iné osoby v pomere rodinnom alebo obdobnom sa pokladajú za osoby sebe navzájom blízke, ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu.“ Na právnické osoby je aplikovateľná druhá veta § 116, ktorá hovorí vo všeobecnosti o osobách (nielen o fyzických osobách) a obdobnom pomere, t. j. neviaže blízke osoby iba na rodinný pomer. Z ustanovenia § 116 druhá veta OZ, teda vyplýva, že osobami blízkymi môžu byť aj právnické osoby, ktoré sú tak vzájomne prepojené, že v prípade, ak by ujmu utrpela jedna z týchto osôb, druhá by to pociťovala ako ujmu vlastnú.
Dovolateľ poukázal v dovolaní ( ako aj počas konaní pred súdmi nižšieho stupňa) na rozsiahlu súdnu prax, ktorá pripúšťa aplikáciu kritéria blízkosti aj na právnické osoby. Z dostupných súdnych rozhodnutí poukázal na nasledovné:
Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 17.06.2014, sp. zn. 5Co/235/2013:
„Podľa § 116 Občianskeho zákonníka blízkou osobou je príbuzný v priamom rade, súrodenec a manžel; iné osoby v pomere rodinnom alebo obdobnom sa pokladajú za osoby sebe navzájom blízke, ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu. Z citovaného ustanovenia nevyplýva, že by osobou blízkou mala byť iba fyzická osoba, keď z vety za bodkočiarkou je zrejmé, že iné osoby (fyzické, ale i právnické) v pomere obdobnom rodinnému sa pokladajú za osoby sebe navzájom blízke, ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako ujmu vlastnú. Právnické osoby sú subjektmi, vytvorenými fyzickými osobami, ktorým zákon priznáva postavenie právnických osôb. Pre právnickú osobu je charakteristické, že svoju vôľu nevytvára sama osebe, ale len prostredníctvom fyzických osôb, a to tých, ktoré sú k tomu podľa práva povolané. Len prostredníctvom fyzických osôb právnická osoba tiež prejavuje svoju vôľu navonok (najmä robí právne úkony). Právne úkony právnickej osoby vo všetkých veciach robia tí, ktorí sú jej štatutárnym orgánom, právne úkony môžu za právnickú osobu konať i iní jej zamestnanci alebo členovia, ak to stanovujú vnútorné predpisy alebo je to vzhľadom k ich pracovnému zaradeniu obvyklé. Nepochybné je, že medzi právnickou osobou a fyzickými osobami vznikajú vzťahy, a to vzťahy nielen právne, a že ujmu, ktorú utrpela právnická osoba, môžu určité fyzické osoby dôvodne pociťovať ako ujmu vlastnú. Ak právnická osoba vytvára svoju vôľu a prejavuje svoju vôľu navonok len prostredníctvom fyzických osôb, vznikajú vzťahy tiež medzi právnickou osobou a týmito fyzickými osobami; fyzické osoby, ktoré sú povolané vytvárať vôľu právnickej osoby a ktoré prejavujú jej vôľu navonok, majú zrejme vždy určité záujmové väzby a vzťahy k tejto právnickej osobe. U fyzických osôb, ktoré robia za právnickú osobu právne úkony, je treba - najmä s prihliadnutím k tomu, že ich prostredníctvom sa utvára vôľa právnickej osoby - uvažovať s tým, že majú z titulu svojho postavenia (a z neho vyplývajúcej zodpovednosti) k tejto právnickej osobe taký vzťah, že by dôvodne pociťovali ujmu, ktorú utrpela právnická osoba, ako ujmu vlastnú. Z analogického použitia ustanovenia § 116 Občianskeho zákonníka potom vyplýva, že tieto fyzické osoby sú z hľadiska ustanovenia § 140 vety prvej Občianskeho zákonníka osobami blízkymi tejto právnickej osobe.Mimo fyzických osôb, ktoré robia za právnickú osobu právne úkony, majú vzťahy k právnickej osobe a záujem na jej pomeroch aj ďalšie fyzické osoby. Z hľadiska jej vystupovania v právnych vzťahoch nemôže však byť významný akýkoľvek ich vzťah k právnickej osobe. Tak ako vo vzťahoch medzi fyzickými osobami nie je z hľadiska ustanovenia § 116 Občianskeho zákonníka podstatná akákoľvek ich vzájomná väzba, ale iba vzťah určitej kvality, založený na pomere rodinnom alebo na pomere obdobnom pomeru rodinnému, musí aj vzťah tejto ďalšej fyzickej osoby a právnickej osoby vykazovať určité vlastnosti. Tak je tomu najmä v prípade, kedy fyzická osoba je spoločníkom, členom alebo zamestnancom právnickej osoby, alebo má k právnickej osobe iný obdobný vzťah, a súčasne sa jej právne pomery právnickej osoby podstatným spôsobom dotýkajú. Za analogického použitia ustanovenia § 116 Občianskeho zákonníka je potom možné dovodiť, že za osobu blízku právnickej osobe je treba považovať tiež fyzickú osobu, ktorá je spoločníkom, členom alebo zamestnancom právnickej osoby alebo ktorá má k právnickej osobe iný obdobný vzťah a súčasne, ak by dôvodne pociťovala ujmu, ktorú utrpela právnická osoba, ako ujmu vlastnú.“
Rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 28.05.2014, sp. zn. 5Co/145/2013:
„V súdnej praxi badať snahu rozšíriť pojem blízkej osoby, a to pomocou analógie (§ 853 OZ) i na právnické osoby. Tak je tomu najmä pri aplikácii pojmu „blízka osoba“ vo vzťahu k odporovateľnému právnemu úkonu a vo vzťahu k prevodu spoluvlastníckeho podielu na blízku osobu. Aj v tomto prípade musí vzťah konajúceho subjektu a „blízkej osoby“ vykazovať určité vlastnosti. Tak je tomu najmä v prípade, ak je fyzická osoba spoločníkom, členom alebo zamestnancom právnickej osoby alebo má k nej iný obdobný vzťah a súčasne sa jej pomery právnickej osoby podstatným spôsobom dotýkajú. Z analogického použitia ustanovenia § 116 OZ možno vyvodiť, že za osobu blízku právnickej osobe možno tiež považovať fyzickú osobu, ktorá je spoločníkom, členom alebo zamestnancom právnickej osoby alebo ktorá má k právnickej osobe obdobný vzťah a súčasne, keby dôvodne pociťovala ujmu, ktorú by utrpela právnická osoba ako vlastnú ujmu. O takýto vzťah ide najmä v prípade vzťahu fyzickej osoby k spoločnosti s ručením obmedzeným, v ktorej je táto fyzická osoba jediným spoločníkom a zároveň aj konateľom (pozri § 105a a § 132 OBZ). Z uvedeného vyplýva, že vzťah blízkych osôb sa zakladá jednak na príbuzenstve a na manželstve alebo ak ide o osoby v pomere rodinnom alebo obdobnom, za predpokladu, že ich vzťahy vykazujú takú kvalitu, že by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako ujmu vlastnú. Bývalí manželia, teda tí, ktorých manželstvo zaniklo rozvodom, môžu byť osobami blízkymi, len ak sú osobami v pomere obdobnom rodinnému pomeru a ak by ujmu, ktorú utrpel jeden z nich, druhý dôvodne pociťoval ako ujmu vlastnú.Podľa § 116 Občianskeho zákonníka blízkou osobou je príbuzný v priamom rade, súrodenec a manžel; iné osoby v pomere rodinnom alebo obdobnom sa pokladajú za osoby sebe navzájom blízke, ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu. Najvyšší súd Českej republiky v rozsudku z 01.08.2002, sp. zn. 21 Cdo 2192/2001 konštatoval, že „právnické osoby sú subjekty, ktoré boli vytvorené ľuďmi (fyzickými osobami) a ktorým zákon priznáva postavenie právnických osôb. Pre právnickú osobu sú okrem iných charakteristické, že svoju vôľu nevytvárajú samy o sebe, ale len prostredníctvom fyzických osôb, a to tých, ktoré sú k tomu podľa práva povolané. Len prostredníctvom fyzických osôb právnická osoba taktiež prejavuje svoju vôľu navonok ... Právne úkony právnickej osoby vo všetkých veciach robia tí, ktorí sú jej štatutárnym orgánom, a právne úkony môžu robiť za právnickú osobu aj iní jej zamestnanci alebo členovia, ak to stanovia jej vnútorné predpisy alebo to je vzhľadom k ich pracovnému zaradeniu obvyklé...... je zrejmé, že zákon uvažuje tiež s tím, že právnická osoba môže byť osobou blízkou dlžníkovi - fyzickej osobe. Otázku osoby blízkej je treba v tomto prípade ... riešiť pomocou analógie (§ 853 Obč. zák.). ... právnická osoba je v zmysle ustanovenia § 42a ods. 2 Obč. zák. osobou blízkou dlžníkovi, ktorý je fyzickou osobou, ak je dlžník jej štatutárnym orgánom (členom štatutárneho orgánu), ako aj vtedy, ak je dlžník spoločníkom, členom alebo zamestnancom tejto právnickej osoby, prípadne ak má k nej iný obdobný vzťah, a súčasne, keby dôvodne pociťoval ujmu, ktorú utrpela právnická osoba, ako ujmu vlastnú.“
Rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 28.06.2011, sp. zn. 21 Cdo 4124/2010:
„Rovněž právnická osoba může mít (za určitých předpokladů) postavení osoby blízké ve smyslu § 116 občanského zákoníku vůči fyzické osobě. Právnická osoba tak je např. osobou blízkou dlužníku, který je fyzickou osobou, je-li dlužník jejím statutárním orgánem (členem statutárního orgánu), jakož i tehdy, je-li dlužník společníkem, členem nebo zaměstnancem této právnické osoby, popřípadě má-li k ní jiný obdobný vztah, a současně, kdyby důvodně pociťoval újmu, kterou utrpěla právnická osoba, jako újmu vlastní (srov. v poměrech aplikace ustanovení § 42a odst. 2 občanského zákoníku rozsudek Nejvyššího soudu ze dne 1.8.2002 sp. zn. 21 Cdo 2192/2001, který byl uveřejněn pod č. 53 ve Sbírce soudních rozhodnutí a stanovisek, roč. 2004).Ačkoli v ustanovení § 196a obch. zák. ani v jiných ustanoveních obchodního (či občanského) zákoníku není výslovně uvedeno, kdo se rozumí osobou blízkou osobám vypočteným v ustanovení § 196a odst. 1 obch. zák., nelze z nedostatku výslovné právní úpravy dovozovat, že by osobou blízkou osobám vypočteným v ustanovení § 196a odst. 1 obch. zák. nemohla být právnická osoba. Otázku osoby blízké je zde tak třeba řešit (srov. též rozsudek Nejvyššího soudu ze dne 27.1.2010 sp. zn. 29 Cdo 4822/2008, uveřejněný pod č. 9 v časopise Soudní judikatura, roč. 2010) pomocí analogie (§ 1 odst. 2 obch. zák. a § 853 občanského zákoníku).“
Rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 27.01.2010, sp. zn. 29 Cdo 4822/2008:
„Otázkou, zda právnická osoba může být osobou blízkou osobě fyzické, se Nejvyšší soud zabýval již v rozsudku uveřejněném pod číslem 53/2004 Sbírky soudních rozhodnutí a stanovisek (dále též jen R 53/2004 ), v němž formuloval a odůvodnil závěr, podle něhož se právnická osoba pro účely ustanovení § 42a odst. 2 zákona č. 40/1964 Sb., občanského zákoníku (dále též jen obč. zák. ) považuje za osobu blízkou dlužníku, který je fyzickou osobou, je-li (mimo jiné) dlužník jejím statutárním orgánem (členem statutárního orgánu). Obdobný závěr lze učinit i ve vztahu k ustanovení § 196a obch. zák. Ačkoli v tomto ustanovení ani v jiných ustanoveních obchodního (či občanského) zákoníku není výslovně uvedeno, kdo se rozumí osobou blízkou osobám vypočteným v § 196a odst. 1 obch. zák., nelze z nedostatku výslovné právní úpravy dovozovat, že by osobou blízkou osobám vypočteným v § 196a odst. 1 obch. zák. nemohla být právnická osoba. Zákon naopak vychází z toho, že účastníkem právních úkonů spadajících do režimu § 196a obch. zák. bude akciová společnost, popř. společnost s ručením omezenýma nevylučuje ani, aby právnická osoba stála na druhé straně dotčeného právního úkonu.Stejně jako při posuzování vzájemných poměrů účastníků odporovatelných právních úkonů je i v případě transakcí spadajících do režimu ustanovení § 196a obch. zák. otázku osoby blízké třeba řešit pomocí analogie (§ 1 odst. 2 obch. zák. a § 853 obč. zák.).Proto i zde platí, že u fyzických osob, které činí (mohou činit) jménem právnické osoby právní úkony, je třeba zejména s přihlédnutím k tomu, že jejich prostřednictvím se utváří vůle právnické osoby uvažovat s tím, že mají z titulu svého postavení (a z něj vyplývající odpovědnosti) k této (své) právnické osobě takový vztah, že by důvodně pociťovaly újmu, kterou utrpěla právnická osoba, jako újmu vlastní. Z analogického užití ustanovení § 116 obč. zák. proto vyplývá, že tyto fyzické osoby jsou i z hlediska ustanovení § 196a obch. zák. osobami blízkými této právnické osobě (viz R 53/2004).“
Rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 29.04.2004, sp. zn. 22 Cdo 1836/2003:
„Občanský zákoník v § 140 ani v jiných ustanoveních výslovně neuvádí, kdo je blízkou osobou v případě, že jde o převod spoluvlastnického podílu na právnickou osobu. Jestliže však zákon takový převod umožňuje, pak je zřejmé, že zákon počítá také s tím, že právnická osoba může být osobou blízkou spoluvlastníku fyzické osobě a otázku osoby blízké je v tomto případě třeba řešit pomocí analogie zákona (§ 853 ObčZ), jak také uvedly správně soudy obou stupňů. Nejvyšší soud v rozsudku, sp. zn. 21 Cdo 2192/2001, z 1. 8. 2002, publikovaném pod č. 168 v časopise Soudní judikatura 9/2002, uvedl, že právnická osoba je ve smyslu ustanovení § 42a odst. 2 ObčZ osobou blízkou dlužníku, který je fyzickou osobou, je-li dlužník jejím statutárním orgánem (členem statutárního orgánu), jakož i tehdy, je-li dlužník společníkem, členem nebo zaměstnancem této právnické osoby, popřípadě má-li k ní jiný obdobný vztah, a současně, kdyby důvodně pociťoval újmu, kterou utrpěla právnická osoba, jako újmu vlastní. V tomto rozhodnutí také podrobně rozvedl charakteristiku právnických osob jako subjektů, které byly vytvořeny lidmi (fyzickými osobami) a kterým zákon přiznává postavení právnických osob, a poukázal na to, že mezi právnickou osobou a fyzickými osobami vznikají vztahy, a to nejen právní, a že újmu, kterou utrpěla právnická soba, mohou určité fyzické osoby důvodně pociťovat jako újmu vlastní. To znamená, že vkládá-li spoluvlastník svůj spoluvlastnický podíl k nemovitosti do společnosti s ručením omezeným, jejímž je společníkem, jde o převod spoluvlastnického podílu na právnickou osobu jako osobu jemu blízkou a předkupní právo podle § 140 ObčZ ostatním spoluvlastníkům nevzniká.“
Rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 01.08.2002, sp. zn. 21 Cdo 2192/2001:
„Občanský zákoník v ustanovení § 42a obč. zák. a ani v jiných ustanoveních výslovně neuvádí, kdo se rozumí osobou blízkou dlužníku, který je fyzickou osobou, učinil-li odporovaný právní úkon s právnickou osobou nebo ve prospěch právnické osoby. Z nedostatku výslovné právní úpravy nelze dovozovat, že by právnická osoba nemohla být osobou blízkou dlužníku, který je fyzickou osobo; může-li být odporovaný právní úkon učiněn s právnickou osobou nebo v její prospěch a nerozlišuje-li se v ustanovení § 42a obč. zák. mezi fyzickými a právnickými osobami (v ustanovení § 42a obč. zák. se hovoří v souvislosti s tím, s kým dlužník učinil odporovaný právní úkon, o "druhé straně" nebo o "osobách"), je zřejmé, že zákon uvažuje také s tím, že právnická osoba může být osobou blízkou dlužníku - fyzické osobě. Otázku osoby blízké je třeba v tomto případě - jak správně uvádí žalobce - řešit pomocí analogie (§ 853 obč. zák.). Je nepochybné, že mezi právnickou osobou a fyzickými osobami vznikají vztahy, a to nejen vztahy právní, a že újmu, kterou utrpěla právnická osoba, mohou určité (některé) fyzické osoby důvodně pociťovat jako újmu vlastní. Utváří-li právnická osoba svoji vůli a projevuje-li svoji vůli navenek - jak uvedeno výše - jen prostřednictvím fyzických osob, vznikají vztahy rovněž mezi právnickou osobou a těmito fyzickými osobami; fyzické osoby, které jsou povolány vytvářet vůli právnické osoby a které projevují její vůli navenek, mají zřejmě vždy blízké zájmové vazby a vztahy k této (své) právnické osobě.U fyzických osob, které činí (mohou činit) za právnickou osobu právní úkony, je třeba - zejména s přihlédnutím k tomu, že jejich prostřednictvím se utváří vůle právnické osoby - uvažovat s tím, že mají z titulu svého postavení (a z něj vyplývající odpovědnosti) k této (své) právnické osobě takový vztah, že by důvodně pociťovaly újmu, kterou utrpěla právnická osoba, jako újmu vlastní. Z analogického užití ustanovení § 116 obč. zák. proto podle názoru dovolacího soudu vyplývá, že tyto fyzické osoby jsou z hlediska ustanovení § 42a odst.2 obč. zák. osobami blízkými této právnické osobě.Vedle fyzických osob, které činí (mohou činit) za právnickou osobu právní úkony, mají - jak uvedeno již výše - vztahy k právnické osobě a zájem na jejích poměrech další fyzické osoby. Z hlediska jejich vystupování v právních vztazích však nemůže být významný jakýkoliv jejich vztah k právnické osobě. Tak jako ve vztazích mezi fyzickými osobami není z hlediska ustanovení § 116 obč. zák. podstatná jakákoliv jejich vzájemná vazba, ale jen vztah určité kvality, založený na poměru rodinném nebo na poměru obdobném poměru rodinnému, musí i vztah této další fyzické osoby k právnické osobě - má-li mít v právu význam - vykazovat určité vlastnosti. Tak je tomu zejména v případě, je-li fyzická osoba společníkem, členem nebo zaměstnancem právnické osoby nebo má-li k právnické osobě jiný obdobný vztah, a současně se jí poměry právnické osoby podstatným způsobem dotýkají. Za analogického užití ustanovení § 116 obč. zák. proto dovolací soud dovodil, že za osobu blízkou právnické osobě je třeba považovat také fyzickou osobu, která je společníkem, členem nebo zaměstnancem právnické osoby nebo která má k právnické osobě jiný obdobný vztah, a současně, kdyby důvodně pociťovala újmu, kterou utrpěla právnická osoba, jako újmu vlastní.Z uvedených důvodů dospěl Nejvyšší soud ČR k závěru, že právnická osoba je ve smyslu ustanovení § 42a odst.2 obč. zák. osobou blízkou dlužníku, který je fyzickou osobou, je-li dlužník jejím statutárním orgánem (členem statutárního orgánu), jakož i tehdy, je-li dlužník společníkem, členem nebo zaměstnancem této právnické osoby, popřípadě má-li k ní jiný obdobný vztah, a současně, kdyby důvodně pociťoval újmu, kterou utrpěla právnická osoba, jako újmu vlastní.“
Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 3Tdo/16/2020:
,,Keďže ohľadom posúdenia vzťahu medzi fyzickými a právnickými osobami, resp. určenia právnickej osoby, ako osoby blízkej, v našej súdnej praxi je evidentné vákuum a náš Najvyšší súd sa touto otázkou ešte nezaoberal, súd za použitia právnej komparatistiky poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky z 1. augusta 2002,sp. zn. 21Cdo 2192/2001, podľa ktorého: ,je nepochybné, že medzi právnickou osobou a fyzickými osobami vznikajú vzťahy, a to nie len vzťahy právne a že ujmu, ktorú utrpela právnická osoba, môžu (niektoré) fyzické osoby dôvodne pociťovať ako ujmu vlastnú. Vzhľadom k tomu, že právnická osoba prejavuje svoju vôľu navonok iba prostredníctvom fyzických osôb, vznikajú rovnako vzťahy medzi právnickou osobou a týmito fyzickými osobami, fyzické osoby, ktoré vytvárajú vôľu právnickej osoby a ktoré prejavujú jej vôľu navonok, majú zrejme vždy blízke väzby a vzťahy k tejto (svojej) právnickej osobe). U fyzických osobách, ktoré konajú (môžu konať) za právnickú osobu právne úkony, majú vzťahy k právnickej osobe a záujem na jej pomeroch ďalšie fyzické osoby. Z hľadiska ich vystupovania v právnych vzťahoch však nemôže byť významný ich akýkoľvek vzťah tejto k právnickej osobe. Tak ako vo vzťahoch medzi fyzickými osobami nie je z hľadiska ustanovenia § 116 Občianskeho zákonníka podstatná ich akákoľvek vzájomná väzba, ale len vzťah určitej kvality, založený na pomere rodinnom alebo na pomere obdobnom rodinnému pomeru, musí aj vzťah tejto ďalšej fyzické osoby k právnickej osobe - pokiaľ má mať právny význam - vykazovať určité vlastnosti. Tak je tomu predovšetkým v prípade, ak je fyzická osoba spoločníkom, členom alebo zamestnancom právnickej osoby, alebo má k právnickej osobe iný obdobný vzťah, a súčasne sa jej pomery právnickej osoby podstatným spôsobom dotýkajú. Za analogického použitia ustanovenia § 116 Občianskeho zákonníka, preto dovolací súd dôvodil, že za osobu blízku právnickej osoby je treba považovať taktiež fyzickú osobu, ktorá je spoločníkom, členom alebo zamestnancom právnickej osoby, alebo ktorá má k právnickej osobe iný obdobný vzťah, a súčasne, keby dôvodne pociťovala ujmu, ktorú utrpela právnická osoba, ako ujmu vlastnú".
Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 17.06.2014, sp. zn. 5Co/235/2013:
„Podľa § 116 Občianskeho zákonníka blízkou osobou je príbuzný v priamom rade, súrodenec a manžel; iné osoby v pomere rodinnom alebo obdobnom sa pokladajú za osoby sebe navzájom blízke, ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu. Z citovaného ustanovenia nevyplýva, že by osobou blízkou mala byť iba fyzická osoba, keď z vety za bodkočiarkou je zrejmé, že iné osoby (fyzické, ale i právnické) v pomere obdobnom rodinnému sa pokladajú za osoby sebe navzájom blízke, ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako ujmu vlastnú. Právnické osoby sú subjektmi, vytvorenými fyzickými osobami, ktorým zákon priznáva postavenie právnických osôb. Pre právnickú osobu je charakteristické, že svoju vôľu nevytvára sama osebe, ale len prostredníctvom fyzických osôb, a to tých, ktoré sú k tomu podľa práva povolané. Len prostredníctvom fyzických osôb právnická osoba tiež prejavuje svoju vôľu navonok (najmä robí právne úkony). Právne úkony právnickej osoby vo všetkých veciach robia tí, ktorí sú jej štatutárnym orgánom, právne úkony môžu za právnickú osobu konať i iní jej zamestnanci alebo členovia, ak to stanovujú vnútorné predpisy alebo je to vzhľadom k ich pracovnému zaradeniu obvyklé. Nepochybné je, že medzi právnickou osobou a fyzickými osobami vznikajú vzťahy, a to vzťahy nielen právne, a že ujmu, ktorú utrpela právnická osoba, môžu určité fyzické osoby dôvodne pociťovať ako ujmu vlastnú. Ak právnická osoba vytvára svoju vôľu a prejavuje svoju vôľu navonok len prostredníctvom fyzických osôb, vznikajú vzťahy tiež medzi právnickou osobou a týmito fyzickými osobami; fyzické osoby, ktoré sú povolané vytvárať vôľu právnickej osoby a ktoré prejavujú jej vôľu navonok, majú zrejme vždy určité záujmové väzby a vzťahy k tejto právnickej osobe. U fyzických osôb, ktoré robia za právnickú osobu právne úkony, je treba - najmä s prihliadnutím k tomu, že ich prostredníctvom sa utvára vôľa právnickej osoby - uvažovať s tým, že majú z titulu svojho postavenia (a z neho vyplývajúcej zodpovednosti) k tejto právnickej osobe taký vzťah, že by dôvodne pociťovali ujmu, ktorú utrpela právnická osoba, ako ujmu vlastnú. Z analogického použitia ustanovenia § 116 Občianskeho zákonníka potom vyplýva, že tieto fyzické osoby sú z hľadiska ustanovenia § 140 vety prvej Občianskeho zákonníka osobami blízkymi tejto právnickej osobe. Mimo fyzických osôb, ktoré robia za právnickú osobu právne úkony, majú vzťahy k právnickej osobe a záujem na jej pomeroch aj ďalšie fyzické osoby. Z hľadiska jej vystupovania v právnych vzťahoch nemôže však byť významný akýkoľvek ich vzťah k právnickej osobe. Tak ako vo vzťahoch medzi fyzickými osobami nie je z hľadiska ustanovenia § 116 Občianskeho zákonníka podstatná akákoľvek ich vzájomná väzba, ale iba vzťah určitej kvality, založený na pomere rodinnom alebo na pomere obdobnom pomeru rodinnému, musí aj vzťah tejto ďalšej fyzickej osoby a právnickej osoby vykazovať určité vlastnosti. Tak je tomu najmä v prípade, kedy fyzická osoba je spoločníkom, členom alebo zamestnancom právnickej osoby, alebo má k právnickej osobe iný obdobný vzťah, a súčasne sa jej právne pomery právnickej osoby podstatným spôsobom dotýkajú. Za analogického použitia ustanovenia § 116 Občianskeho zákonníka je potom možné dovodiť, že za osobu blízku právnickej osobe je treba považovať tiež fyzickú osobu, ktorá je spoločníkom, členom alebo zamestnancom právnickej osoby alebo ktorá má k právnickej osobe iný obdobný vzťah a súčasne, ak by dôvodne pociťovala ujmu, ktorú utrpela právnická osoba, ako ujmu vlastnú“.
Katastrálna prax dospela k rovnakému záveru ako dospela vyššie uvedená judikatúra, a to v odpovedi na otázku pod č. 3 v katastrálnom bulletine č. 3/2016, uvádza nasledovné : „Áno, aj právnická osoba môže byť za určitých okolností „blízkou osobou“ fyzickej osobe na účely § 4 ods. 1 zákona č. 140/2014 Z. z. V zmysle § 4 ods. 1 zákona č. 140/2014 Z. z. vlastník alebo iná osoba oprávnená previesť vlastníctvo poľnohospodárskeho pozemku môže poľnohospodársky pozemok, bez použitia postupu podľa § 4 odsekov 3 až 10 a podľa § 5 a 6 tohto zákona, previesť do vlastníctva blízkej osobe podľa § 116 Občianskeho zákonníka a osobe príbuznej podľa § 117 Občianskeho zákonníka. Podľa § 116 Občianskeho zákonníka blízkou osobou je príbuzný v priamom rade, súrodenec a manžel; iné osoby v pomere rodinnom alebo obdobnom sa pokladajú za osoby sebe navzájom blízke, ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu. Najvyšší súd Českej republiky v rozsudku z 01.08.2002, sp. zn. 21 Cdo 2192/2001 konštatoval, že „právnické osoby sú subjekty, ktoré boli vytvorené ľuďmi (fyzickými osobami) a ktorým zákon priznáva postavenie právnických osôb. Pre právnickú osobu sú okrem iných charakteristické, že svoju vôľu nevytvárajú samy o sebe, ale len prostredníctvom fyzických osôb, a to tých, ktoré sú k tomu podľa práva povolané. Len prostredníctvom fyzických osôb právnická osoba taktiež prejavuje svoju vôľu navonok ... Právne úkony právnickej osoby vo všetkých veciach robia tí, ktorí sú jej štatutárnym orgánom, a právne úkony môžu robiť za právnickú osobu aj iní jej zamestnanci alebo členovia, ak to stanovia jej vnútorné predpisy alebo to je vzhľadom k ich pracovnému zaradeniu obvyklé...... je zrejmé, že zákon uvažuje tiež s tím, že právnická osoba môže byť osobou blízkou dlžníkovi - fyzickej osobe. Otázku osoby blízkej je treba v tomto prípade ... riešiť pomocou analógie (§ 853 Obč. zák.). ... právnická osoba je v zmysle ustanovenia § 42a ods. 2 Obč. zák. osobou blízkou dlžníkovi, ktorý je fyzickou osobou, ak je dlžník jej štatutárnym orgánom (členom štatutárneho orgánu), ako aj vtedy, ak je dlžník spoločníkom, členom alebo zamestnancom tejto právnickej osoby, prípadne ak má k nej iný obdobný vzťah, a súčasne, keby dôvodne pociťoval ujmu, ktorú utrpela právnická osoba, ako ujmu vlastnú.“ Na vyššie uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky poukazuje aj slovenská odborná literatúra (napr. ŠTEVČEK, M., DULAK, A., BAJÁNKOVÁ, J., FEČÍK, M., SEDLAČKO, F., TOMAŠOVIČ, M. a kol.: Občiansky zákonník I., § 1 – 450. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2015, s. 726). V predmetnom rozhodnutí sa síce Najvyšší súd Českej republiky vykladal § 116 Občianskeho zákonníka v nadväznosti na § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka, zastávame však názor, že tento výklad je možné aplikovať aj vo vzťahu k § 4 ods. 1 písm. c) zákona č. 140/2014 Z. z. v znení neskorších predpisov. Vzhľadom na vyššie uvedené môže by za určitých okolností aj právnická osoba „blízkou osobou“ fyzickej osobe na účely § 4 ods. 1 zákona č. 140/2014 Z. z.“
Dovolateľ ďalej argumentoval, že rovnaké pravidlá by sa mali vzťahovať na všetky osoby bez ohľadu na to, či ide o fyzické osoby alebo právnické osoby. Zároveň nemá platiť odlišný právny režim v závislosti od toho, či sa jedná o právnickú osobu – spoločnosť s ručením obmedzeným a pre právnickú osobu – družstvo, pretože každá právnická osoba prejavuje svoju vôľu navonok prostredníctvom fyzických osôb, je tvorená fyzickými osobami, ktoré z činnosti právnickej osoby nejakým spôsobom profitujú. Teda osobné, majetkové alebo iné prepojenie existuje nielen medzi samotnými fyzickými osobami, ale tiež medzi právnickými a fyzickými osobami ako aj medzi právnickými osobami navzájom, nie len v spoločnosti s ručením obmedzeným s jedným alebo viacerými spoločníkmi, ale vo všetkých právnických osobách, bez ohľadu na formu právnickej osoby. Na právnické osoby je aplikovateľná druhá veta § 116, ktorá hovorí vo všeobecnosti o osobách (nielen o fyzických osobách) a obdobnom pomere, t. j. neviaže blízke osoby iba na rodinný pomer. Z ustanovenia § 116 druhá veta OZ, vyplýva, že osobami blízkymi môžu byť aj právnické osoby, a to nie len vybrané právnické osoby, ale všetky právnické osoby, bez ohľadu na formu, ktoré sú tak vzájomne prepojené, že v prípade, ak by ujmu utrpela jedna z týchto osôb, druhá by to pociťovala ako ujmu vlastnú.
Česká republika má v novom občianskom zákonníku č. 89/2012 Sb. v § 22 ods. 1,2 v prípade právnických osôb zakotvené ustanovenie ohľadne blízkych osôb. Aj pred touto zákonnou úpravou už dospeli pri rozhodovaní výkladom k tomu, že aj v prípade právnických osôb existujú osoby blízke a koho možno za tieto blízke osoby považovať. Vývoj podobným smetom badať aj na Slovensku, o čom svedčí aj paragrafové znenie prvej pracovnej verzie návrhu nového Občianskeho zákonníka, a to § 22 ods. 3: „Ak zákon ustanovuje osobitné podmienky pre právne vzťahy medzi blízkymi osobami, uplatnia sa aj na vzťahy medzi právnickou osobou a jej orgánom alebo členom a spoločníkom, ibaže by ich uplatnenie bolo zjavne nedôvodné.“
Dovolateľ v dovolaní uviedol, že členský podiel predstavuje majetkovú účasť člena družstva na majetku družstva, vlastnícke právo člena družstva ako spoluvlastníka k predmetným nehnuteľnostiam zostalo nedotknuté, nakoľko k zmene vlastníka došlo len formálne, nakoľko nehnuteľnosti sú teraz vo vlastníctve družstva, čiže vo vlastníctve členov družstva, čo znamená, že sú stále aj vo vlastníctve spoluvlastníka, ktorý ich previedol na družstvo. A preto aj z uvedeného dôvodu nemohlo dôjsť k porušeniu zákonného predkupného práva porušeného spoluvlastníka. O to viac v prípadoch, ak spoluvlastník vložil svoj spoluvlastnícky podiel k nehnuteľnosti do družstva ako nepeňažný vklad, čo znamená, že nepeňažným vkladom sa ním člen družstva podieľa na výsledku podnikania družstva, nedostáva za nehnuteľnosť protihodnotu napr. ako kúpnu cenu v prípade kúpnej zmluvy, ale priamo získava členský podiel v družstve. Dovolateľ nevidí dôvod, prečo by mal ako člen družstva previesť svoj spoluvlastnícky podiel k nehnuteľnosti inej spoločnosti, alebo fyzickej osoby, ktorá je konkurentom družstva, alebo spolupracujúcou osobou konkurenta družstva, ktorého je členom a takto si sám škodiť a ukracovať sa.
Komentár k Občianskemu zákonníku I. diel C. H. Beck: Praha, 2019, s. 789 - 793, Autori: Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol., podľa ktorého: „Blízkymi osobami sa v zmysle pôvodného zámeru komentovaného ustanovenia majú na mysli osoby fyzické, najmä vzhľadom na podmienku, že ide o osoby v rodinnom alebo obdobnom pomere. Vývoj práva a právnych vzťahov však vyvolal potrebu vysporiadať sa aj s otázkou, či osobou blízkou môže byť právnická osoba, teda či vzťah blízkej osoby môže existovať medzi osobou fyzickou a osobou právnickou. Právnická osoba je subjektom, ktorý svoju vôľu prejavuje prostredníctvom fyzických osôb. Najmä vo vzťahu k inštitútu odporovateľnosti právneho úkonu sa musela judikatúra vysporiadať s otázkou, či je možné ustanovenie o blízkych osobách aplikovať aj v súvislosti s konaním právnickej osoby. Právne úkony právnickej osoby robia štatutárne orgány a právne úkony môžu za právnickú osobu robiť, za určitých podmienok, aj jej iní zamestnanci alebo členovia. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR (sp. zn. 21 Cdo 2192/2001) je možné za pomoci analógie dospieť k záveru, že „u fyzických osôb, ktoré konajú (môžu konať) v mene právnickej osoby právne úkony, je treba, najmä s prihliadnutím na to, že prostredníctvom nich sa utvára vôľa právnickej osoby, uvažovať s tým, že takéto osoby majú z titulu svojho postavenia (a z neho vyplývajúcej zodpovednosti) k tejto (svojej) právnickej osobe taký vzťah, že by dôvodne pociťovali ujmu, ktorú utrpela právnická osoba, ako ujmu vlastnú“. S pomocou analógie dospel Najvyšší súd ČR k záveru, že za osobu blízku právnickej osobe treba považovať tiež fyzickú osobu, ktorá je spoločníkom, členom alebo zamestnancom právnickej osoby, alebo ktorá má k právnickej osobe iný obdobný vzťah a súčasne, ak by dôvodne pociťovala ujmu právnickej osoby ako ujmu vlastnú.
Družstvo predstavuje zoskupenie viacerých fyzických alebo právnických osôb, ktoré majú určený spoločný cieľ a podieľajú sa na jeho dosiahnutí formou spolupráce. Členstvo v družstve možno charakterizovať ako vzťah člena k družstvu. Členmi družstva môžu byť fyzické i právnické osoby, ak spĺňajú základné predpoklady pre získanie členstva ustanovené Obchodným zákonníkom. Momentom získania štatútu člena družstva preberá osoba všetky práva a povinnosti člena. Špecifikáciu práv a povinností majú obsahovať stanovy družstva. Medzi hlavné práva člena družstva možno zaradiť napríklad: právo na podiel na zisku, právo podieľať sa na riadení (možno ho uplatniť na členskej schôdzi družstva), právo na vyrovnací podiel, právo na podiel na likvidačnom zostatku, právo byť volený do orgánov družstva. Pokiaľ ide o povinnosti člena, tieto nie sú Obchodným zákonníkom bližšie vymedzené. Členská schôdza je najvyšším orgánom družstva, ktorú tvoria zásadne všetci členovia družstva a prislúcha jej rozhodovať o najzávažnejších otázkach. Z jej postavenia najvyššieho orgánu vyplýva, že si môže do svojej pôsobnosti vyhradiť rozhodovanie o akejkoľvek záležitosti v rámci družstva. Z oprávnenia členskej schôdze voliť a odvolávať ostatné orgány družstva vyplýva zodpovednosť týchto volených orgánov vo vzťahu k členskej schôdzi za výkon svojej funkcie. Spoločným znakom družstva a spoločnosti s ručením obmedzeným je to, že v obidvoch prípadoch ide o formy podnikania ustanovené Obchodným zákonníkom. Obidve sú totiž právnickými osobami zakladanými za účelom podnikania. Pri družstve to naviac môže byť aj za účelom zabezpečovania hospodárskych, sociálnych alebo iných potrieb jeho členov. Na rozdiel od založenia družstva a s.r.o, ktoré je odlišné, ich vznik je totožný, nakoľko aj pri družstve, aj pri s.r.o. sa vyžaduje zápis do obchodného registra. To znamená, že na ich vznik je nutné podať príslušnému registrovému súdu návrh zápis do obchodného registra. Podobne to platí tiež pri zániku družstva a s.r.o., kedy je potrebný ich výmaz z obchodného registra. Družstvo sa od obchodných spoločností odlišuje najmä tým, že: predstavuje spojenie síl všetkých členov družstva na podporu ich záujmov, prvoradým cieľom je uspokojenie potrieb jednotlivých členov družstva a nie zisk, členovia sami spravujú svoje záležitosti na základe oprávnenia spolurozhodovať, podieľať sa na výkone správy a kontrolovať výkon správy, majetok je tvorený majetkom členov, družstvo týmto majetkom zodpovedá za záväzky, ktoré prevzalo, členovia neručia za záväzky družstva. (z Rozsudku Okresného súdu Michalovce, sp.zn. 14C/8/2021).
Dovolateľ argumentoval, že medzi žalovaným 1/ a žalovaným 2/ existujú vzájomné väzby takej intenzity, že by ujmu utrpenú žalovaným 2/ pociťoval žalovaný 1/ dôvodne ako vlastnú. S prihliadnutím na všetky dôležité okolnosti prípadu, ide najmä o ujmu spojenú s majetkom, s podnikaním žalovaného 2, so starostlivosťou žalovaného 2/ o obec Rakovec nad Ondavou a členov družstva, o rozvoj obce a regiónu, o služby poskytujúce žalovaným 2/ , ktorú by objektívne žalovaný 1/ pociťoval ako vlastnú, nakoľko je členom družstva a obyvateľom obce Rakovec nad Ondavou. Z hľadiska spoločenskej morálky ide o väzby a pociťovanú ujmu o to viac, že členmi žalovaného 2/ ako aj tými, čo jeho činnosť riadia, sú poväčšine obyvatelia obce, resp. právni nástupcovia obyvateľov obce, rodáci a krajania, medzi ktorými sú bližšie a vzdialenejšie rodinné väzby.
Dovolateľ v dovolaní uviedol, že v prípade na preukázanie blízkosti osôb a pociťovania ujmy ako vlastnej v prípade právnickej a fyzickej osoby, spolu so žalovaným 1/ predložili súdu dôkazy, uviedli skutočnosti, individualizovali okolnosti, ktoré preukazujú existencie takéhoto vzťahu, ktoré sa v konkrétnostiach prejavujú navonok, a to ako právo člena družstva na podiel na zisku, právo podieľať sa na riadení, ktoré môže uplatniť prostredníctvom členskej schôdze, právo na vyrovnací podiel, právo na likvidačnom zostatku, právo byť volený do orgánov družstvo, ako aj rôznymi formami drobnej výpomoci, ktorá je potrebná (prenájom strojov, zabezpečenie právnej pomoci advokátom pri súdnych sporoch, dedičských sporoch, resp. s inými právnymi problémami, pomoc pri aktivitách, atď), ktoré predstavujú akúsi nadstavbu bežných (v zmysle práv a povinností člena družstva vyplývajúcich z Obchodného zákonníka, stanov družstva), činností, ktoré preukazujú výraznú mieru prepojenia žalovaného 1/ a žalovaného 2/. V časti § 116 Občianskeho zákonníka za bodkočiarkou definuje zákon (v podstate neohraničenú) skupinu, ktorá na status blízkej osoby potrebuje predovšetkým splniť podmienku, aby ujmu jednej z dotknutých osôb druhá dôvodne pociťovala ako ujmu vlastnú. Jednoznačne ide o pomer, ktorý vychádza zo subjektívneho vnútorného vzťahu a v zásade niet žiadnych bezprostredne merateľných a paušálnych kritérií/veličín, ktoré by presne vymedzovali, kedy už medzi dotknutými osobami ide o vzťah osôb blízkych, a kedy ešte nie. Členovia družstva opakovane vyhľadávajú pomoc, radu od žalovaného 2/, pomery družstva zasiahnu a dotýkajú sa aj jeho člena, potom je jednoznačne nutné, aj z tohto dôvodu, tento vzťah kvalifikovať ako vzťah spĺňajúci definíciu blízkych osôb v zmysle § 116 Obč. zák., časť za bodkočiarkou. Preukazovanie aktívnej pomoci, nad rozsah (prioritne zo strany žalovaného 2/ v tomto spore), medzi osobami, ktorých vzťah je posudzovaný z hľadiska naplnenia podmienky definovanej v § 116 Obč. zák, časť za bodkočiarkou, nevyžaduje bezprostrednú faktickú pomoc, resp. starostlivosť, ktorá je vlastná iným inštitútom súkromného práva (napr. dedičskému oprávneniu v zmysle § 474 ods. 1 Obč. zák. či prechodu nájmu bytu podľa § 706 ods. 1 Obč. zák. starostlivosť o spoločnú domácnosť alebo vzájomná odkázanosť výživou). Vzťah blízkych osôb žalovaných má jednoznačne základ vo vzťahu družstva a člena družstva a na právach a povinnostiach vyplývajúcich z Obchodného zákonníka a zo stanov družstva, pričom intenzitu ich vzťahu umocňuje aktívna pomoc žalovaného 2/ pričom je úplne irelevantné, aká je kvalita, či kvantita takto poskytovanej vzájomnej pomoci a kontaktov. Žalovaní majú za to, že nakoľko členský podiel žalovaného 1/ predstavuje majetkovú účasť člena družstva na majetku družstva, teda na majetku žalovaného 2/, vlastnícke právo žalovaného 1/ k predmetným nehnuteľnostiam zostalo nedotknuté, nakoľko k zmene vlastníka došlo len formálne, nakoľko sporné nehnuteľnosti sú teraz vo vlastníctve družstva, čiže vo vlastníctve členov družstva, čo znamená, že sú stále vo vlastníctve žalovaného 1/ ako člena družstva. A preto aj z uvedeného dôvodu nemohlo dôjsť k porušeniu zákonného predkupného práva žalobcu. Uvedené len umocňuje vzťah blízkosti medzi žalovaným 1/ a žalovaným 2/.
Najvyšší súd zaoberal tým, či v danom prípade prevod spoluvlastníckeho podielu k nehnuteľnosti medzi žalovaným 1/ ako členom družstva a žalovaným 2/ ako družstvom možno posudzovať ako prevod medzi blízkymi osobami podľa § 140 Občianskeho zákonníka a dospel k záverom:
Podľa § 140 Občianskeho zákonníka ak sa spoluvlastnícky podiel prevádza, majú spoluvlastníci predkupné právo, ibaže ide o prevod blízkej osobe (§ 116, § 117). Ak sa spoluvlastníci nedohodnú o výkone predkupného práva, majú právo vykúpiť podiel pomerne podľa veľkosti podielov.
Blízkou osobou je príbuzný v priamom rade, súrodenec a manžel; iné osoby v rodinnom alebo obdobnom pomere sa pokladajú za osoby sebe navzájom blízke, ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu (§ 116 a § 117). 21.1. Iné osoby možno považovať za blízke osoby ak medzi nimi jestvuje rodinný alebo obdobný pomer a ďalšou podmienkou je (kumulatívna podmienka), že ujmu, ktorú by utrpela jedna z osôb, by druhá z nich dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu. Rodinným pomerom je akýkoľvek príbuzenský vzťah, ktorý nemožno zaradiť do prvej skupiny. Obdobný pomer treba skúmať so zreteľom na skutočnosť, ktorá určuje vznik vzťahu medzi týmito osobami. Druhou podmienkou je to, že osoba by ujmu, ktorú utrpí iná osoba, dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu. Záver o tom je vecou posúdenia konkrétneho prípadu a nedá sa zovšeobecniť.
Otázkou či právnická osoba môže byť blízkou osobou pri prevode spoluvlastníckeho podielu sa judikatúra najvyššieho súdu doposiaľ meritórne nezaoberala.
Za použitia právnej komparatistiky (viď ďalej rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 21Cdo/2192/2001) dospel k záveru, že medzi dotknutými osobami sa o takýto vzťah jedná. Z rozhodnutí všeobecných súdov vyplýva, že väčšia časť ich rozhodnutí sa prikláňa k záveru, že „právnickú osobu možno v súvislosti s prevodom spoluvlastníckeho prevodu považovať za blízku osobu“ (viď rozsudok Krajského súdu v Žiline z 24. apríla 2020, sp. zn. 8Co/30/2020, rozsudok Krajského súdu v Žiline z 27. októbra 2021, sp. zn. 7Co/58/2021, rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 27. októbra 2022, sp. zn. 2Co/210/2021, rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 17. júna 2014, sp. zn. 5Co/235/2013, rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 28. mája 2014, sp. zn. 5Co/145/2013). Taký istý názor je vyjadrený aj v Katastrálnom bulletine č. 3/2016, a to v súvislosti s prevodom v zmysle § 4 ods. 1 zákona č. 140/2014 Z. z. o nadobúdaní vlastníctva poľnohospodárskeho pozemku a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Aj judikatúra Najvyššieho súdu Českej republiky už dávnejšie vyjadrila rovnaký názor (viď rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 01. augusta 2002, sp. zn. 21Cdo/2192/2001 /R 53/2004/, rozsudok z 28. júna 2011, sp. zn. 21Cdo/4124/2010, rozsudok zo dňa 27. januára 2010, sp. zn. 29Cdo/4822/2008 a rozsudok zo dňa 29. apríla 2004, sp. zn. 22Cdo/1836/2003). Na vyššie uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky poukazuje aj slovenská odborná literatúra (napr. ŠTEVČEK, M., DULAK, A., BAJÁNKOVÁ, J., FEČÍK, M., SEDLAČKO, F., TOMAŠOVIČ, M. a kol.: Občiansky zákonník I., § 1 – 450. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2015, s. 726). Možno poukázať aj na doktrinálny názor plynúci z inej odbornej literatúry (Fekete, I.: Občiansky zákonník I. Veľký komentár. Bratislava: Eurokódex, 2011, str. 537). Opačný názor je vyjadrený napr. v rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 25. októbra 2017, sp. zn. 4Co/696/2014.
Právne závery odvolacieho súdu vyslovené v napadnutom rozhodnutí, súvisiace s jeho interpretáciou ustanovenia § 140 Občianskeho zákonníka v spojitosti s § 116 a § 117 Občianskeho zákonníka s ohľadom na zistený skutkový stav, možno formulovať s poukazom na okolnosti danej veci tak, že „...benefity deklarované žalovaným 2/ (t. j. družstvom) nad zákonom určený rozsah sami o sebe nezakladajú vzťah blízkej osoby pri prevode spoluvlastníckeho podielu“. Predmetné závery ale dovolací súd nepovažuje v posudzovanej veci za správne. V prvom rade však uvádza, že v súvislosti s druhou položenou otázkou sa najskôr zaoberal tým, či možno právnickú osobu považovať pre účely prevodu spoluvlastníckeho podielu za blízku osobu v zmysle § 140 Občianskeho zákonníka veta prvá. Odvolací súd v zásade na túto otázku odpovedal kladne, keď v konečnom dôsledku poukázal na už existujúcu judikatúru súdov, ktorá uvedený prístup už reflektovala. Dovolací súd sa takouto interpretáciu blízkej osoby pri prevode spoluvlastníckeho podielu v celom rozsahu stotožňuje.
Niet totiž žiadneho rozumného dôvodu s poukazom na prepojenia rôzneho druhu a charakteru, ktoré vznikajú či už v štruktúrach právnickej osoby resp. medzi fyzickými osobami, ktoré z činnosti právnickej osoby nejakým spôsobom profitujú, aby právnickú osobu nebolo možné považovať za blízku osobu v zmysle § 116 veta druhá Občianskeho zákonníka. Mimo fyzických osôb, ktoré robia za právnickú osobu právne úkony, majú vzťah k právnickej osobe a záujem na jej pomeroch aj ďalšie fyzické osoby.
Z hľadiska vystupovania v právnych vzťahoch nemôže byť významný akýkoľvek vzťah k právnickej osobe; vzťah ďalšej fyzickej osoby a právnickej osoby musí vykazovať určité vlastnosti. Za analogického použitia § 116 Občianskeho zákonníka je potom možné vyvodiť, že za osobu blízku právnickej osobe je treba považovať tiež fyzickú osobu, ktorá je spoločníkom, členom alebo zamestnancom právnickej osoby, alebo ktorá má k právnickej osobe iný obdobný vzťah a súčasne, ak by dôvodne pociťovala ujmu, ktorú utrpela právnická osoba, ako ujmu vlastnú.
Nemožno súhlasiť s argumentami predostretými súdmi nižších inštancií prečo nepovažovali v okolnostiach danej veci žalovaného 2/ (t. j. „družstvo“) za blízku osobu. V uvedenom smere odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie uviedol, že žalovaným 2/ „menované benefity nad zákonom určený rozsah sami o sebe nezakladajú vzťah blízkej osoby“ a dôležité je to „či fyzické osoby pôsobia v štruktúrach právnickej osoby“ (obdobne rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 27. októbra 2022, sp. zn. 2Co/210/2021). Pod spomínanými benefitmi mal pritom žalovaný 2/ na mysli „...právo člena družstva na podiel na zisku, právo podieľať sa na riadení, ktoré môže uplatniť prostredníctvom členskej schôdze, právo na vyrovnací podiel a ďalšie práva, ktoré predstavujú akúsi nadstavbu bežných činností, ktoré preukazujú výraznú mieru prepojenia žalovaného 1/ a žalovaného 2/“. Za ďalšie „členovia družstva opakovane vyhľadávajú pomoc, radu od žalovaného 2/“, a preto je ich vzťah podľa dovolateľa potrebné kvalifikovať ako vzťah blízkych subjektov.
Dovolací súd naopak na rozdiel od súdov nižších inštancií žalovaným 2/ prednesené argumenty považuje za dostatočné preto, aby bol z hľadiska prevodu spoluvlastníckeho podielu v danom prípade považovaný za blízku osobu.
Podľa § 221 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka (ďalej len „Obchodný zákonník“) družstvo je spoločenstvom neuzavretého počtu osôb založeným za účelom podnikania alebo zabezpečovania hospodárskych, sociálnych alebo iných potrieb svojich členov. Základné imanie družstva tvorí súhrn členských vkladov, na ktorých splatenie sa zaviazali členovia družstva (§ 223 ods. 1 Obchodného zákonníka).
Motivácia činnosti družstva môže byť daná kritériom zisku, alebo zabezpečovaním hospodárskych, sociálnych alebo iných potrieb svojich členov. Družstvo vždy sleduje cieľ uspokojovať záujmy svojich členov, a preto organizuje určitú činnosť hospodárskeho charakteru.
Z predmetných ustanovení zákona ako aj ďalších upravujúcich činnosť družstva vyplýva, že vzťah žalovaných má jednoznačne základ vo vzťahu družstva a člena družstva a v právach a povinnostiach vyplývajúcich z Obchodného zákonníka a zo stanov družstva. Členský podiel žalovaného 1/ predstavuje majetkovú účasť člena družstva na majetku družstva, teda na majetku žalovaného 2/. Intenzita ich vzájomného vzťahu (jeho kvantita či kvalita resp. súdmi nižších inštancií deklarované „benefity“) je podľa názoru dovolacieho súdu v okolnostiach danej veci dostatočným dôvodom prečo predmetný vzťah vykazuje vzťah blízkych osôb; vždy však takéto zistenie bude vyžadovať individuálne posúdenie každej veci. Z uvedených dôvodov možno preto súhlasiť s názorom dovolateľa, že vzťah žalovaných 1/ a 2/ je potrebné považovať za vzťah blízkych osôb.
Na základe uvedených dôvodov dovolací súd považoval dovolanie žalovaného 2/ za dôvodné, a preto napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil (§ 449 ods. 1 CSP). Ak dovolací súd zruší napadnuté rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, zastaviť konanie, prípadne postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci patrí (§ 450 CSP). Najvyšší súd v súlade s týmito ustanoveniami zrušil nielen rozhodnutie odvolacieho súdu ako aj súdu prvej inštancie, ktoré bolo rovnako založené na nesprávnom právnom posúdení a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 450 CSP).